Tatranský sever

Po nekonečnom nástupe Bielovodskou dolinou konečne stojíme pod severnou stenou Kačacieho mnícha. Podmienka vyzerá viac ako dobrá! Ráno o siedmej nastupujeme do cesty „Komín 100“ (V,A2) od Andreja Belicu, ktorá má od roku 1977 pravdepodobne iba dve opakovania! Prvé tri dĺžky boli ako za odmenu, plné premrznutej a ľadom zaliatej trávy, alpského firnu a krásneho mixového lezenia.  

začíná komín a končí sranda

V štvrtej dĺžke sme už začínali tušiť veľkú zmenu, ktorá prišla ako rana z neba a zrazu som liezol v totálne rozlámanej skale, v ktorej bol problém nájsť nejaké pevné miesto na zaistenie a hlavne nezhodiť loker na ističa! Piata dĺžka bola najťažšia a najhoršia.

Kačací mních a cesta Komín 

Tam už sa lietalo aj s veľkými blokmi skál! 

Asi sme mali viac šťastia ako rozumu a tak po dvoj hodinovom boji o AF pokračujeme ďalšou totálne zhnitou dĺžkou na hranu steny. Za hranou sme si poriadne oddýchli, že sme z toho ohavného komína konečne vonku, a ďalšie tri ľahké dĺžky na vrchol sme si neskutočne užívali. O pol piatej večer sedíme spokojní na vrchole Kačacieho mnícha, pijeme čaj a riešime kade dole...

na vrchole Kačacieho mnícha

Sedieť doma som vydržal iba týždeň!

Sedieť doma a myslieť na tie dokonalé lezecké podmienky v Tatrách som vydržal iba týždeň!

Tentoraz som však mal problém s parťákom, pretože Ondro liezol v Chamonix a zohnať niekoho na zimné lezenie je celkom problém. Po nekonečných telefonátoch a smskách mi konečne prišla na messenger správa od Jenkysa (Petr Jenka), že OK beriem dovolenku a môžeme vyraziť!

Pri šliapaní do Západnej Železnej brány a zostupe pod SV stenu Rumanovho štítu som mal trochu obavu, či podmienka vydržala ale pri zaseknutí cepínu do prvého trsu trávy sa moje pochybnosti rozplynuli. S heslom Ferda mravca „S minimální výbavou, putujem za zábavou...“ sme vyrazili v ústrety novému dobrodružstvu. Hneď na úvod nás čakali tri svižné dĺžky z cesty „Bakoš – Petrík“ v dosť suchom komíne, ktoré vyústili do prvého snežného poľa, ktorým sme sa dostali pod nami vybratý variant „Kopold – Krasňanský“ za M6.

Rumanov štít a cesta Kopold & Krasňanský

Nádherná kolmá stena s logickou líniou a parádnou skalou! 

Kľúčová dĺžka bola dobre zaistiteľná a tak krásna, že som o nej básnil až do večera, aká to bola pecka. Na hrane sme sa napojili do cesty „Pravý pilier“ a pokračovali ďalej ľahkými mixami s alpským firnom až pod vrcholovú stenu kam sme doliezli o pol štvrtej podvečer. Hodina svetla bola dosť málo na to, aby sme to stihli na vrchol, a tak sme využili luxusnú snehovú plošinu, vyhrabali miesto na stan a zabivakovali. Ako otec dvoch malých detí ktoré sú schopné o siedmej ráno po mne skákať a dožadovať si pozornosť som pri večernom nadstavovaní budíka ktorý mi hlásil, že sa zapne až za 10,5 hodiny zajasal a s lišiackym úsmevom na tvári zaspal...

alpský firn v spodnej časti steny

Ráno ma zobudil vietor a zima! 

Vonku bola hmla, vlhko, vietor lomcoval stanom a nacucaný spacák od vydýchaného kondenzu už moc nehrial. Telo sa tvárilo celkom použito ale vrcholová časť steny nad nami nám dávala tušiť, že sa ešte riadne rozhýbeme a zahrejeme. Tri ťažké dĺžky do sedla v zlom počasí a sypúcim sa snehom z hora nás riadne vyškolili a môžem v kľude konštatovať, že boli určite kľúčové!

 Na hrebeni za hranou fučalo tak silno, že kým za mnou Jenkys doliezol, bol som zmrznutý na kosť, a o nejakom vrchole som ani nerozmýšľal. Začali sme zostupovať dole do Rumanovej doliny, ale asi po päťdesiatich metroch sme obidvaja zastali, pozreli sa na seba a bolo nám jasné, že bez vrcholu dole nejdeme! Z juhu fučalo menej a tak sme našli jednoduchú cestu po snehovej rampe, ktorou sme sa dostali až na samotný vrchol Rumanovho štítu...

na vrchole Rumaňáku

Ján při výstupu používal dvojčata Master 7.0