Dobytie Yosemitských velikánov: Výstup na Nose a Zodiac na El Capitana

Túto jeseň sme spolu s Stanom Filkorom, Robom Vrlákom, Maťom Dudom a Peťom Minárikom boli na mesiac dlhom lezeckom výlete v mekke a rodisku lezenia, v Kalifornskom Yosemitskom národnom parku.

Yosemity sú miesto kde si prídu na svoje prívrženci snáď všetkých disciplín skalného lezenia. Od boulderingu, cez športové skalky, tradičné skalky, viacdĺžkové lezenie všeho druhu, ťažké bigwallové hákovačky až po vrchol lezeckého umenia, voľné bigwallové lezenie. Mojim spolulezcom celý mesiac bol Robo Vrlák. Miestny štýl lezenia je dosť špecifický a klasifikácia špár veľmi tvrdá, napríklad pre porovnanie, viacero ciest za 5.11a (6c) by boli v Chamonix či v Tatrách bez pochyby 7a/7a+ a nikto by si proti tomu nedovolil povedať ani pol slova.

Do Josov som šiel bez konkrétnejších cieľov, azda možno okrem legendárnej cesty Nos na El Capitana. Chcieť vyliezť El Capitan je super, ale keď človek prvýkrát zbadá stenu, pochopí, že to nebude len tak. Nos je najpopulárnejšia cesta v stene, ale určite ju nieje radno podceňovať. Úspešnosť prelezu ľudí ktorí do cesty nalezú prvýkrát sa odhaduje na 50%. Vzhľadom na to, že sme chceli čo najviac zvrátiť šance v náš prospech, nenapálili sme to do El Capa hneď z prvej, po príchode, čo by takmer určite skončilo fiaskom, ale rozliezali sme sa asi 10 dní v kratších jednodňových cestách, ktoré sú v Yosemitoch taktiež úžasné a rozhodne by sa nemali opomínať. Do veľkej steny ako je El Capitan treba okrem voľného lezenia dobre ovládať a byť efektívny a rýchly v technickom lezení, čo sme sa takisto snažili pred pokusom svedomito natrénovať. V neposlednom rade treba mať optimalizované ostatné techniky a finty bigwallového lezenia od ťahania svine cez stavanie portaledgu až po sranie do sáčku.

Všetka táto príprava sa vyplatila, pretože keď sme s Robom naliezli, všetko nám perfektne išlo a fungovali sme ako dobre zabehnutý stroj. Nos má celkovo 30 dĺžok a 1000 metrov. Pokiaľ sa priamo nesnažíte o voľný prelez, treba klásť prioritu na efektivitu pohybu, nesnažiť sa onsajtovať dĺžky, ktoré by vás stáli priveľa síl a času. Voľne sme v Nose liezli spravidla do 5.10a a klasifikácia nášho prelezu je 5.10a, C2. „C2“ znamená, že ide o relatívne bezpečné a priamočiare hákovanie, bez nutnosti použitia kladiva, prevažne po friendoch a vklínencoch, miestami po cam-hookoch, čo je miestna špecialita a používa sa do tenkých špár, kde by bolo inač nutné biť skobu. Cestu sa nám podarilo vyliezť s dvomi bivakmi v stene.

Po Nose sme sa venovali opäť jednodňovým výpadom či už na skalky alebo viacdĺžky a voľnému lezeniu, ale stále v nás vrela túžba vrátiť sa ešte do nejakého bigwallu. Navrhol som Robovi cestu Zodiac (5.8 C3f/A2), s čím neisto súhlasil, ale po chvíli sa pre ňu nadchol tiež. Ide o 16 dĺžkovú, 600 metrov vysokú, extrémne previsnutú, rýdzu hákovačku. Nachádza sa v pravej časti El Capitana. Asi nikdy som neliezol vo väčšej expozícii, každá dĺžka od začiatku do konca je previsnutá, tá najstrmšia prevísala na dĺžku lana asi 15 metrov. Technické lezenie v Zodiacovi je na úplne inej úrovni ako v Nose. V ceste je viacero C3 dĺžok, kde už treba mať trochu chochmesu a citu pre istenie. Pokiaľ chcete cestu vyliezť čo najmenej s použitím kladiva, neminú vás chuťovky ako napríklad lezenie po rukou založených jedničkách, sekcie po skyhookoch, camhookoch a pod.. Cestu sme vyliezli rovnako ako nos, s dvoma bivakmi v stene.

Za podporu či už materiálnu alebo finančnú vďačím SHS James, HK Manín, Niké Fondu pre budúcnosť športu, Tendon a Mountain Equipment.